Zamestnanci Dôvery dobrovoľníkmi v nemocnici

Zamestnanci zdravotnej poisťovne Dôvera z oddelenia PR a marketingu sa na jeden deň stali dobrovoľníkmi projektu Krajší deň v Nemocnici Svet zdravia Banská Štiavnica. Snažili sa spríjemniť voľné chvíle starším pacientom, ktorí boli hospitalizovaní na oddelení dlhodobo chorých a v dome ošetrovateľskej starostlivosti. Čítali im z kníh alebo spoločne debatovali. Ako sa im to páčilo?

  Píše Branislav Cehlárik, PR manažér Dôvery: Partička kolegov z marketingu a PR sa vybrala do Štiavnice, aby tam strávili svoj dobrovoľnícky deň.Ako prvé asi každému napadne, že to bol pekný výlet, veď Banská Štiavnica je krásne mesto, obkolesené úžasnou prírodou. Nuž, žiaden výlet na Kalváriu ani prechádzka historickým mestom sa nekonali. Jednak nebolo dobré počasie, no najmä, účel našej cesty bol iný.Slávka, Katka, Kika, Matej a Braňo sa podujali stráviť dobrovoľnícky deň v miestnej nemocnici. Ak to tam nepoznáte, vedzte, že ide o veľmi malú nemocnicu a naše kroky smerovali na oddelenie dlhodobo chorých. Išli sme robiť spoločnosť pacientom a pacientkam vo vyššom veku. Trávia tu veľa času a veľmi si cenia každé rozptýlenie. Tak sme sa na jeden deň, jedno dopoludnie stali súčasťou ich programu. Najprv sme absolvovali krátke školenie, vrátane hygieny, potom sme vyfasovali krabicu srdiečok a hajde za pacientmi. Srdiečka boli skvelé, všetky s nápisom Deň matiek. Kolegyne si vymysleli pekný komentár, s ktorým ho odovzdali mužom, ostatné sme odovzdali ženám. Išli sme za nimi na izby,  stretli sme ich na chodbe, no väčšina z nich nás už čakala v spoločnom priestore. Nejedna slzička v oku sa zaleskla. Ani to naše nezostalo suché vidiac vďaku a potešenie pacientiek. Na niečo také sa neviete pripraviť, proste to príde a sila momentu vás premôže, nech sa akokoľvek tvárite, že ste nad vecou. A potom sme sa pustili do čítania. Dalo nám to zabrať, lebo sme čítali Dobšinského povesti a rozprávky písané v starej slovenčine. No čítali sme, koľko sme vládali. Neopomenuli sme imobilných pacientov, tým sme čítali priamo pri lôžku. Samozrejme, nebolo to len o čítaní, ale aj o pekných rozhovoroch a životných príbehoch. Kontakt s okolím pacientov evidentne potešil. Potešenie bolo na oboch stranách. Trmácanie sa dve hodiny tam aj späť v studenom daždivom počasí sa nám zdalo byť maličkosťou, keď sme videli koľkú radosť sme spôsobili. Tuším už vieme, ako strávime ďalší dobrovoľnícky deň.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
•