MUDr. Miloslav Klíma, narodený 27. septembra 1946 v Košiciach, je meno, ktoré nemusíme zvlášť predstavovať. Velikán slovenskej traumatologickej scény a priekopník nových operačných metód je známy nielen na Slovensku a má za sebou približne 30 000 operácií. V Michalovskej nemocnici podstúpil MUDr. Klíma na ortopedickom oddelení pod vedením MUDr. Martina Žofčáka operačný zákrok, a keďže jeho zdravotný stav dovolil krátku návštevu, tak sme ho pri tejto príležitosti vyspovedali. Jeho bohaté skúsenosti, názory a zážitky sú určite inšpiráciou nielen pre ľudí z medicínskeho prostredia.
Na Slovensko doniesol a zaviedol 5 nových operačných metód. Ako lekár má za sebou nespočetné množstvo ciest, kongresov a odborných stáži, ako napríklad stáže v Remeši, Rouene, Paríži, Montpelieri, Zürichu, St. Gallene, Davose, vo Viedni, v Salzburgu, Prahe, Olomouci, Ostrave, New Yorku, vo Fort Lauerdale, v Miláne, Dubaji, Chór Fakkáne a Montreale. 5 rokov strávil ako špecialista na ortopedicko-traumatologickej klinike Univerzitnej nemocnice v Tunisku. V rokoch 1997 – 1999 viedol Úrazové centrum FNLP Košice a 1 rok pôsobil v Spojených arabských emirátoch. Viackrát pôsobil na poste lekára hokejovej a basketbalovej reprezentácie a v popredných klubových celkoch. Ako lekár sa zúčastnil na troch olympiádach a ôsmich majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji. Patrí k aktívnym členom Slovenskej chirurgickej spoločnosti, Slovenskej spoločnosti pre úrazovú chirurgiu, Českej spoločnosti pre úrazovú chirurgiu, Švajčiarsko-nemecko-rakúskej spoločnosti pre úrazovú chirurgiu a SOFCOT – Francúzskej spoločnosti pre ortopédiu a traumatológiu. Od roku 2010 je primárom Centra preventívnej a športovej medicíny FNLP v Košiciach.
Takmer každý má alebo mal svojom živote nejaký vzor, prípadne mentora. Kto bol pre vás takouto osobou z lekárskeho prostredia?
Jednoznačne to bol primár Bauer, super odborník, priamy chlap a hlavne spravodlivý človek. Naučil nás poriadku a disciplíne. Poviem to takto, kto to chcel robiť a kto to pochopil, mal vyhraté. Poznám však veľa ľudí, ktorí to nedali a odišli, prípadne museli odísť. Spomínam si, ako som v jeden pondelok dostal telefonát, že mám ohlásiť na riaditeľstve prestup a športové úrazy budem vykonávať v rámci traumatológie s tým, že mám k dispozícii toľko postelí, koľko budem potrebovať. Bolo to cca 100-lôžkové oddelenie, a tak som sa začal športovej medicíne venovať intenzívnejšie. S primárom Bauerom som mal výbornú spoluprácu a podporil ma aj ako lekára basketbalistiek bývalého Česko-Slovenska. Musím však povedať, že neodpustil nič. Nemyslite si, že som sa len tak túlal po sústredeniach a zápasoch. Do roku 1989, keď som odišiel do Tuniska, som mal za sebou už 69 prednášok na medzinárodnej úrovni ako Paríž, Viedeň, Zürich, Salzburg a pod. Tlačil nás do týchto aktivít, často v nemčine, čo vôbec nebol môj jazyk, keďže som francúzštinár. Jeho to však nezaujímalo, museli sme. Na tie časy bolo publikované veľké množstvo materiálov a organizovali sme aj krajské semináre vrátane Michaloviec. Myslím, že to bolo v roku 1974 alebo 1975. MUDr. Štefan Kukura bol pojem a zažili sme skvelú akciu, ktorá sa z kultúrneho strediska preniesla až do skorých ranných hodín na Zemplínsku Šíravu.
Dobré známa je aj vaša láska k Francúzsku. Kde sa to celé začalo?
Sme traja bratia a počas Veľkej noci, keď som mal asi osem rokov, nám otec kúpil knihu angličtiny, francúzštiny a nemčiny. Môj otec ovládal veľa jazykov, napríklad angličtinu, nemčinu, ruský jazyk, maďarčinu a francúzštinu. Ako najstaršieho syna sa ma opýtal, aký jazyk si chcem vybrať. Vybral som si francúzštinu a s bratmi sme si to pekne podelili. Tam sa začala moja láska k Francúzsku. Následne som sa dostal do matematicko-fyzikálnej triedy na gymnáziu, kde bol hlavný jazyk francúzština, a neskôr sa začali moje stáže a brigády vo Francúzsku, ktoré mi takto učarovalo. Paríž som navštívil 69-krát a Francúzsko ako také 119-krát. Viete, Francúzi sú takí istí bordelári ako my. Keď povedia, že prídu o šiestej, tak prídu o siedmej, ale majú neskutočne skvelú gastronómiu. Každý región je iný, má niečo svojské a vážia si to, čo na Slovensku podľa mňa chýba.
Určite si spomínate na svoje začiatky. Ako by ste porovnali život začínajúceho lekára kedysi a dnes?
Vnímal som väčšiu úctu a rešpekt voči kolegom. V živote by som nenadával na kolegov, a ak ma niekto poprosil napríklad o pomoc pri príprave prednášky, tak som sa snažil vždy vyhovieť. Dnes to už nevnímam ako bežný jav. Popravde, nie som veľký fanúšik aktuálne nastaveného systému vo vzdelávaní chirurgov. Aby som to lepšie vysvetlil. Približne pred rokom som bol v Prahe v Ústrednej vojenskej nemocnici a preberal som to s kolegom. Ako sa stať dobrým chirurgom, ak je lekár reálne v práci približne 110 dní ročne? Odpočítajme soboty, nedele, dovolenky, OČR, služby, účasť na kongresoch a pod. a vo výsledku nám tento počet sedí. Koľko z týchto dní reálne operuje? Porovnajme si počty operácií na našej traumatológii v rokoch 1978 a dnes. Vtedy sme mali 1 operačnú sálu, 1 pohotovostnú sálu a 14 lekárov. Aktuálne máme 35 lekárov, niekoľko operačných sál a rozdiel v operáciách sa hýbe na úrovni 200 pacientov, nehovoriac o tom, že tie operácie trvali v minulosti podstatne dlhšie, keď trojhodinové operácie neboli ničím výnimočné.
Čo by ste odkázali budúcim alebo začínajúcim chirurgom?
Ak môžem, začal by som krátkym príbehom. Ako tretiak v rámci medicínskeho štúdia som bol pre problémy so žalúdkom hospitalizovaný v nemocnici na internom oddelení. Na izbe sa zrazu objavil MUDr. Šimko s tým, že idem na operačnú sálu. No nie ako pacient, ale ako asistent. Chýbali lekári. Počas štúdia v Olomouci som sa toho veľa naučil z praktickej stránky, asistencie na operačných sálach sme mali povinné a to na Slovensku chýbalo, prístup medikov k reálnej praxi. V rámci voľného času sme bežne asistovali do desiatej večer. Budúcim a začínajúcim chirurgom by som odkázal nasledujúce: Ak to chcú robiť, tak nech to robia skutočne, venujú sa danej veci naplno a často treba zniesť aj vzdelávanie mimo pracovného času. Chirurgia je krásna vec, no nie je pre každého.
U každého lekára je režim rozdielny. Napríklad ja som po službe nešiel nikdy spať, tak to bolo zaužívané. Pamätám si, ako sa ma opýtal mladší kolega a bývalý spolužiak môjho syna v rámci lekárskej fakulty. Volal ma Ujo. Spýtal sa ma: „Ujo, môžem si ísť ľahnúť? Som strašne unavený.“ Tak mu vravím, že celú noc si nič nerobil, tak z čoho si unavený? Mal si frajerku v noci alebo čo? Samozrejme, že som ho poslal, nech si ľahne a oddýchne, ale pointa je hádam jasná.
Obrovské plus pre dnešných začínajúcich lekárov je neobmedzený prístup k informáciám, no zároveň je potrebné povedať, že v online podobe nenájdu všetko. Niektoré postupy a fígle tam nenájdu. Napríklad, že tú nohu pacienta treba dať do vnútornej rotácie, troška viac potiahnuť a podobné maličkosti.
Prístup k informáciám sa však niekedy odráža aj v negatívnom svetle. Spomínam si na jednu úsmevnú príhodu, ako som mal pacienta, ktorý mi vravel, že chce mať koleno operované laparoskopicky a nijako inak. Tak som mu s plnou vážnosťou povedal, v poriadku, pane, budeme teda vaše pravé koleno operovať laparoskopicky, cez brucho. Ukázal som mu, kde budú vedené rezy, a vysvetlil postup, ak si to teda tak praje. Ostal vystrašený. Samozrejme som mu následne vysvetlil, že to bude artroskopia a to je niečo iné. Viackrát som už dostal aj inštrukcie, aké lieky mám predpísať. Svojim pacientom vysvetľujem, že predpisujem len lieky, ktoré mám overené a mám s nimi dobré skúsenosti a ktoré často pomohli aj mne. V niektorých ľahších prípadoch, čo sa hojenia rán týka, dokonca nepotrebujeme ani lieky a dobré skúsenosti mám aj s kvalitnými prírodnými produktmi ako napríklad produkty z Aloe vera.
MUDr. Miloslavovi Klímovi prajeme pevné zdravie a ešte veľa úspešne vyriešených pacientov.
