Ich cesta začínala v Stropkove a vytvorila 34 km okruh okolo mesta, ktorý viedol cez okolité lúky a lesy a mal prevýšenie až 800 metrov. Motiváciou pre absolvovanie trasy bolo sprevádzanie niekoho blízkeho, preverenie si svojich vlastných schopností, ale najmä túžba prepojiť fyzickú námahu s duchovným putovaním. Ako zdieľa svoje zážitky vedúca sestra Marcela: „Putovanie v noci a samotná noc, tma vytvára neistotu, keďže trasa viedla väčšinou cez les. Samotným extrémom bolo tento rok počasie – chlad, dážď, blato. Aby toho nebolo málo, prišla únava, nedostatok spánku, bolesť nôh, chrbta, otlaky. A práve vtedy v tých najťažších momentoch bol ten správny čas, keď si človek uvedomil svoju slabosť. To, že nedokáže veci dosiahnuť sám, vlastnými silami a že potrebuje veriť, odovzdať sa niečomu vyššiemu.“
Nad tým, či je takýto vnútorný boj v niečom podobný tomu, ktorý zažívajú vo svojom zdravotníckom zamestnaní, sa zamyslela jej kolegyňa Alena: „Počas kráčania v noci, v chlade a únave sa často ozývajú myšlienky – „zastav sa, už nemôžeš.“ Aj pri našej práci toto zažívame: prichádza stres, únava, zodpovednosť a my napriek tomu neprestávame a pokračujeme ďalej.“
Dopĺňa ju aj ďalšia kolegyňa Martina: „Táto cesta mi veľmi pripomína každodennú realitu v zdravotníctve. Aj tam často kráčame v únave, pod tlakom, niekedy v neistote, no stále s túžbou pomáhať a byť oporou pre druhých. Je to cesta služby, obety a viery – viery, že aj malé skutky majú veľký význam. Tak ako na EKC, aj v zdravotníckom povolaní je dôležité nevzdať sa, aj keď je cesta ťažká. Verím, že ak kráčame s pokorou, láskou a vierou, každý krok nás približuje k niečomu väčšiemu – k nádeji, k uzdraveniu a k ľudskejšiemu svetu.
Trasu tohtoročnej stropkovskej extrémnej krížovej cesty absolvovala skupina 15 zdravotníkov, medzi nimi boli lekári, sestry aj pomocný zdravotný personál.
