Povolanie sestra patrí v súčasnosti k dôležitým profesiám, ktoré majú významné postavenie v starostlivosti o zdravie. O tom, aká je momentálna situácia v zdravotníctve v boji proti prebiehajúcej pandémii, porozprával Ivan Počatko, sestra na urgentnom príjme v Nemocnici Svet zdravia Michalovce a prezident Regionálnej komory sestier a pôrodných asistentiek v Michalovciach.
Najlepšou motiváciou k výberu povolania je pozitívny príklad
Pre každého človeka je najlepšou motiváciu k rozhodnutiu pozitívny príklad. Ja som mal takýto príklad vo svojej mamke, ktorá pracovala ako detská sestra. Už na základnej škole som vedel, že chcem pracovať v zdravotníctve. Jediné, čo sa menilo, bolo konkrétne povolanie.
Na strednej škole prišiel v úvode mierny šok, keď sme sa dozvedeli, že štúdium v odbore všeobecná sestra sa mení na študijný odbor zdravotnícky asistent, čo sme v prijímacom konaní nevedeli, ale čo už. A práve na SZŠ začalo moje pôsobenie v ženskom kolektíve.
Práca so ženami ma naučila mnoho, najviac však vážiť si ich za ich vytrvalosť, odvahu, silu a cit.
Musím povedať, že som bol v svojej kariére svedkom tých mýtmi opradených sporov v ženskom kolektíve, ale vždy som bol iba pozorovateľ, takže sa ma úskalia ženského kolektívu netýkali. K tejto tematike je nutné dodať, že povolanie sestra už dávno nie je iba ženskou záležitosťou a muži sú tu rovnako potrební.
Po získaní kvalifikácie k výkonu povolania sestry som postupne pracoval na neurochirurgickej JIS, klinike plastickej, rekonštrukčnej a estetickej chirurgie, klinike detí a dorastu, urologickom oddelení, traumatologickom oddelení, pričom pôsobenie na neurochirurgickej JIS a klinike detí a dorastu bolo iba krátkodobé.
Aktuálne pôsobím ako Prezident regionálnej komory SK SaPA, sestra na urgentnom príjme v michalovskej nemocnici, mentor odbornej praxe na VŠ a odborný garant ošetrovateľskej starostlivosti v centre sociálnych služieb. Po psychickej stránke sú určite najťažšie pracoviská, kde nevidíte úspech svojej snahy a po fyzickej tie, kde je nedostatok personálu, najhoršia je samozrejme kombinácia týchto dvoch determinantov.
Smrť pacienta vždy otrasie psychikou sestry.
Každý sa so stresom vyrovnáva po svojom, má vlastné copingové stratégie. Niekto sa modlí, ide do prírody, vyrozpráva sa, či športuje. A niekedy je proste čas na pohár vína.
V škole síce dostanete základy tanatológie, paliatívy, urgentných stavoch a mnohí sa so smrťou pacienta stretnú aj počas praktickej výučby. Ale nič vás nepripraví na prvé úmrtie v zmene. Smrť je vždy najhoršia, keď príde náhle a na niektoré úmrtia ostane dlhodobá spomienka. Ale každá sestra a pôrodná asistentka je profesionál a vie, že pacient ju potrebuje mať k dispozícii v 100 % kondícii, psychickej i fyzickej a to ju zdvíha z tých kolien. Chorý nedovolí sestre padnúť na kolená.
Sestry na Slovensku sú excelentne pripravené na výkon svojho povolania.
Aj keď určité špecifiká a rozdiely medzi absolventmi jednotlivých fakúlt sú badateľné. Problém však nie je v kvalite vzdelávania, ale v spôsobe. Vzdelávanie na Slovensku je veľmi zmätočné pre nezainteresovaných a aj mnoho profesionálov sa nechalo ovplyvniť šírenými dezinformáciami o ňom. Moji rodičia tiež nemajú celkom jasno, prečo stále študujem, ale viac ma zarmucuje, keď sestry nechápu, prečo sestre nestačí absolvovať SZŠ, ale je potrebné absolvovať I. stupeň VŠ vzdelania.
Na Slovensku chýba 14 000 sestier.
O problémoch sestier sa rozpráva dlhodobo. A dlhodobo sa to nerieši. A ak aj, tak nekoncepčne, ba niekedy iba pseudoriešením, ktorého zámerom je zmiasť spoločnosť (nomenklatúrna zmena odboru „zdravotnícky asistent“ na „praktickú sestru“). Na Slovensku chýba 14 000 sestier, pričom priemerný vek sestry a pôrodnej asistentky je približne 47,5 roka. Povolanie sestry stratilo na svojej atraktivite, o čo sa určite postarali aj výroky vládnych predstaviteľov o „jedinom povolaní, ktoré sa sťažuje aj po tom, keď mu bola navýšená mzda“, či o tom, že „čierne ovce mu nepriniesli čajík“, ale aj celkové nastavenie spoločnosti, ktorá sa rada sťažuje.
Sestra vždy hrala nezastupiteľnú rolu pri poskytovaním zdravotnej starostlivosti.
Sestra trávi s pacientom najviac času. Pandémia sa stala novou, životnou situáciou pre takmer celú spoločnosť, pre nás i novou profesijnou situáciou. Učili sme sa zo dňa na deň, od pacienta k pacientovi. Najťažšie obdobie bolo, keď sme ešte nemali nastavené pandemické plány, reprofilizované lôžka, možnosť pretestovať pacienta rýchlotestom a ani tých vedomostí o ochorení nebolo veľa. Tým nechcem povedať, že teraz je to menej náročné, iba to, že sme lepšie pripravení. Situácia v nemocniciach je stabilná, zvykli sme si na extrém.
